Významní rodáci

Podrobnosti:

Dátum uverejnenia: sobota, 01. marec 2008, 16:31

Prečítané: 10062x

Juraj Jánošík Narodený v januári 1688 v Terchovej, popravený 17. 3. 1713 v Liptovskom Mikuláši

Narodil sa v osade u Jánošov pod vrchom Pupov v obci Terchová.

Krstil ho rímskokatolícky farár Michal Smutko vo varínskom kostole (Terchová patrila vtedy do varínskej farnosti), ktorý zapísal do matriky: Anno 1688 In Januario Die 25. Eadem die baptisavi infantem natum e Martino Janosik et Anna Czisznik, cui datum est nomen Georgius. Patrini erant Jacobus Merjad et Barbara Kristofik e Terchova.

Roku 1688 v januári dňa 25. Tohože dňa pokrstené dieťa narodené z Martina Jánošíka a Anny Cesnek (Čišnik, Cisnik), ktorému je dané meno Juraj. Krstní rodičia sú Jakub Merjad a Barbara Krištofik z Terchovej.

Varínska matrika prezrádza aj niečo viac o jeho rodine. Sú tu záznamy o pokrstení jeho súrodencov: staršej sestry Barbory (14. jan. 1687) a bratov Jána (19. nov. 1689), Martina (18. mája 1692) a Adama (13. okt. 1697). Tiež sa z nej dozvedáme, že obaja rodičia prežili svojich popravených synov Juraja a Jána. V roku 1717 boli trikrát uvedení ako krstní rodičia: Adamovi Krištofíkovi, Barbore Lutišanovej a Matejovi Marunovi.

Jánošík sa dal zverbovať do kuruckého vojska v povstaní Františka II. Rákociho. Je zapísaný v súpise povstaleckého vojska z Trenčianskej stolice z 2. dec. 1707, ktorý vyhotovil Viliam Vinkler (veliteľ povstaleckého pešieho pluku v Trenčianskej stolici) na príkaz hlavného veliteľa Berčéniho. Zverbovať sa dal pravdepodobne v čase, keď plukovník Vinkler hľadal dobrovoľníkov k strážnym oddielom na hrady na okolí Žiliny.

V bitke pri Trenčíne (1708), kde boli porazené rákociovské vojská cisárskou armádou, padol (pravdepodobne) spolu s ďalšími 500 kurucmi do zajatia. V roku 1710 ako cisársky vojak slúžil v posádke na bytčianskom zámku. Ako strážca väzenia sa tu stretol s Tomášom Uhorčíkom, uväzneným zbojníckym kapitánom. Je pravdepodobné, že na jeseň roku 1710 mu pomohol ujsť. O mesiac neskôr bol uvoľnený z vojenskej služby a vrátil sa do Terchovej.

Jeho zbojníckym krstom bol prepad bohatých židovských kupcov vo Vsetíne okolo 15. septembra 1711, od ktorých získali korisť v hodnote 800 zlatých. Okolo Michala (29.9.) roku 1711 sa sprisahal so zbojníckou družinou Tomáša Uhorčíka, ktorý mu prenechal svoje vedúce postavenie v skupine a usadil sa v Klenovci v Malohonte pod menom Martin Mravec.

Činy, ku ktorým sa Jánošík pre súdom priznal:

1. V kremnických horách pristavili poštára, ktorý ich najprv počastoval tabakom a potom im oznámil, že zanedlho pôjde do Turca pán Radvanský na pohreb istému Petróczimu. Radvanskému potom zastavili cestu a pobrali mu, čo sa im zachcelo.
2. Na Žiaroch v Turci ozbíjali baróna Pavla Révayiho. Medzi inými vecami zobrali mu pušky a šabľu v striebornej pošve. Šabľu si nechal Jánošík pre seba, o pušky sa podelili Uhorčík, Chlastiak a Turiak. Neskoršie jednu z nich daroval Turiak akémusi voliarovi na Kysuciach.
3. Pod Strečnom ozbíjali istého farára, plaviaceho sa na plti dolu Váhom. Jeho mentieku si vzal Jánošík, ale neskoršie ju predal Uhorčíkovi. O peniaze sa podelili a poväčšine ich spoločne minuli v Dunajove na Kysuciach a potom u akéhosi Klenovčana, s ktorým bol Jánošík spoločne uväznený v hrachovskom kaštieli.
4. Keď sa farárka z Liptovského Jána plavila na plti dolu Váhom, pristavili ju v Sokole poniže Kraľovian a ozbíjali ju. Či jej vzali aj nejaké peniaze, nevedel sa Jánošík na súde rozpamätať.
5. Pani Káforke zo Žaškova vzali 200 zlatých v striebre.
6. Jánošíkova skupina ozbíjala Otlika Šandora.
7. V malatinskej doline napadla Jánošíkova skupina oravského zemana Václava Zmeškala a ozbíjala ho.
8. Dva razy prepadol Jánošík spolu s Uhorčíkom žilinského mešťana, bohatého kupca Jána Šipoša. Prvý raz začiatkom októbra r. 1711. Časť ukradnutého súkna predali krajčírovi v Jablonke, istému Martinkovi, a ostatok predali akémusi Stoligovi, bývajúcemu kdesi v beskydských horách. Obom sa im dostalo z tohto zboja po 17 zlatých. Stalo sa to tesne pred Uhorčíkovou svadbou. Po druhý raz Jánošík ozbíjal Šipoša 10. mája 1712 tiež pod Strečnom. Pri tejto príležitosti mu vzali krásny pás a štyri zlaté. Tieto veci sa stratili v Terchovej, kde ich prenasledujúci hajdúsi napadli a rozprášili.
9. Pod Strečnom Jánošík ozbíjal Žilinčanov a vzal im kone a výstroj.
10. Jánošíkova skupina napadla najpravdepodobnejšie pod Strečnom aj pána Skalku z Trenčianskej. O korisť sa čiastočne medzi sebou podelili, čiastočne ukradnuté veci rozdali.. Jánošík vypovedal, že prstene rozdal ženám a dievkam v Terchovej. Zlaté veci, ktoré vzali pánu Skalkovi, ostali u Plavčíka v Dunajove. Z toho tri strieborné lyžice a paloš, ktoré pripadli Jánošíkovi, sám ukryl v handlovských horách do jedle spolu s výzbrojou a nábojmi. O tom všetkom mal vedieť Turiak, ktorý ušiel z Klenovca do Poľska. S peniazmi sa všetci podelili a sedlo zo Skalkovho koňa nechali v Terchovej v mlynárovej stodole.
11. Medzi Važcom a Štrbou ozbíjali kupcov o víno.
12. Keď sa Jánošík na jeseň r. 1712 dostal z hrachovského väzenia, vybral sa rovno do Liptova a dozvediac sa od jedného valacha, že sa z Levoče do Liptova vezie bohatá oficierska panička, Schardonka, dobehol ju pri Garajovom potoku medzi Východnou a Važcom a ozbíjal spolu so svojimi kamarátmi. Drahocennosti, ktoré jej vzali, zaviazal do batôžka a ukryl pod jednu kladu. Kamarátom dal zo zboja pušku a pre seba si nechal dve parochne. Valachovi nedali nič, ale keď zbojníci odišli, valach schovaný batôžtek spod klady vybral a prisvojil si ozbíjané veci.

26. októbra 1712 bol Jánošík spolu s Uhorčíkom uväznený v kaštieli v Hrachove. Svojich väzniteľov dokázali vtedy presvedčiť o svojej bezúhonnosti (úplatkami vo forme syra a líščích kožušín) a čoskoro sa dostali na slobodu.

V marci 1713 bol Jánošík dolapený v Klenovci u Uhorčíka – Mravca. Spolu boli prevezení do vranovského kaštieľa v Palúdzke pri Liptovskom Mikuláši, kde boli väznení až do procesu.

Ten sa konal 16. a 17. marca 1713 v župnom dome na námestí Liptovského Mikuláša, dnes je to sídlo Múzea Janka Kráľa. Bol obvinený okrem iného z vraždy, resp. zabitia domanižského farára Juraja Vrtíka. Ako priťažujúcu okolnosť obžaloba uviedla, že „je kuruc.“

Pokiaľ ide o územný záber, na ktorom Jánošík so svojimi zbojníkmi pôsobil, v obžalobe sa uvádza: „zbojnickym vudcem stavše sa a tovarišov svých rovne zbojníkov k sebe pritovarivše, v okolitých slávnych stolicách, totižto v Trenčianskej, Nitrianskej, Turčianskej, Liptovskej, Oravskej a v jiných, áno i v Sliezsku...“ Žalobcom bol liptovský podžupan Ladislav Okoličányi, prokurátorom Alexander Čemický, obhajcom Baltazár Palugyai.

Na druhý deň súd rozhodol o podrobení obžalovaného najprv ľahšiemu a neskôr i ťažšiemu mučeniu. 17. marca 1713 Jánošíka popravili zavesením na ľavý hák na popravisku Šibeničky pri Liptovskom Mikuláši.

Rozsudok: „Poneváč predepsaný Obžalovaný Juro Janošak zavrhnúce prikázani jak božské, tak též zákon krajinský, prede dvema roky dal sa na zbojstvo a vúdcem aneb hajtmanem takovým se učinil, ktorý s tými tovariši svými na cestách zastavájíce mnohých lidí o statek (pripravil), áno i jako se z vlastného vyznania zdá, jeho tovariši, kde on též bol prítomný, pána pátera z Domaniže prestrelili a bezbožne zamordovali. Tak též i jinších, jako jest predepsané, zlých skutkuv se dopustil. Potom pre takové veliké zlé účinky a prikázaní prestúpení má byť na hák na levem boku prehnatý a tak napríklad jinších takových zločincov má byť zavesený.“

V decembri toho istého roku v kaštieli v Tepličke nad Váhom odsúdili na trest smrti aj jeho brata Jána. Pred zemepanským súdom, ktorému predsedal Ján Jakub Lőwenburg, majiteľ strečnianskeho panstva. Medzi obvineniami bolo aj to, že pomáhal svojmu bratovi Jurajovi a ukrýval ho.

Adam František Kollár

V prípade Adama Františka Kollára (1718 - 1783) dokonca môžeme oprávnene tvrdiť, že jeho dielo sa stalo súčasťou európskeho vedeckého i kultúrneho dedičstva. Historik, archivár, pedagóg, knihovník, polyglot, prekladateľ, reformátor, riaditeľ cisárskej dvorskej knižnice, dvorský radca cisárovnej Márie Terézie (tá bola aj krstnou mamou jeho jediného dieťaťa, dcéry Márie Terézie...), tým všetkým bol, okrem iného, "slovenský Sokrates" z Terchovej, Adam František Kollár. V súvislosti s menom tohto výnimočného vzdelanca treba podotknúť, že sa hrdo hlási k svojmu slovenskému pôvodu, o čom svedčí aj ním napísaná obrana slovansko - slovenskej reči, nachádzajúca sa v diele Mikuláša Olaha Hungaria et Atila z roku 1763.

Kolomi Geraldini

Inou známou osobnosťou, ktorá uzrela svetlo Božieho sveta v Terchovej, je popredný medzivojnový básnik, prekladateľ, redaktor, publicista a matičný funcionár JUDr. Koloman Kolomi Geraldini (1908 - 1994) žijúci od roku 1945 v doživotnom exile.

Pri príležitostiach výročí spomenutých dejateľov, ale tiež iných protagonistov terchovskej minulosti i súčasnosti sa organizuje v Terchovej množstvo podujatí. Ich neodmysliteľnou súčasťou sa stali aj zaujímavé knižné publikácie, umocňujúce vzťah terajšej terchovskej generácie k svojmu milovanému rodisku.

Terchová však nepredstavuje len galériu "obrazov starého sveta". Vytrvalo sa snaži hľadať i svoju novšiu tvár, do ktorej chce zakomponovať všetky metamorfózy, ku ktorým v tejto časti Slovenska, chtiac - nechtiac, s pribúdajúcou "civilizáciou" došlo. Na trvalých pilieroch hrdej kresťanskej minulosti pristupujú Terchovčania k realizácii neľahkého projektu. Jeho prostredníctvom chcú drahú obec doviesť tam, kde podľa polohy, tradície a ľudského remeselného fortieľa neodmysliteľne patrí. Totiž medzi atraktívne turistické strediská, so všetkým tým, čo napĺňa obsah tohto pojmu, včítane dôstojnej životnej úrovne miestneho obyvateľstva.