unesco-terchova

Chcete odoberať novinky z tejto stránky? Použite RSS kanál! rss

facebook

verejne-osvetlenie

FacebookMySpaceTwitterGoogle Bookmarks

Terchová!

Terchova-historia.jpgKrajina pod majestátnym Mníchom, opradená mnohými tajomnými legendami a mýtmi. Ich zásluhou sa o nej podarilo v priebehu rokov vytvoriť dojem kúska nášho sveta, kde majú magické tajomstvá zelenú. Skutočnosť je však, ako sa to v podobných prípadoch stáva, prozaickejšia. Rovnako tak korene pátrania po oných legendách, či mýtoch. O podstatnú časť mytologického chápania Terchovej sa "postaral" miestny rodák, "zbojnícky kapitán hôrnych chlapcov", Juraj Jánošík. Práve o jeho neuveriteľných kúskoch, či skôr kusoch, sa šírili legendy, z ktorých väčšina bola dávaná do bezprostrednej súvislosti so zbojníkovým rodiskom.

Čo hovorí história?

Sekerka - TerchovObec Terchová existuje vyše štyristo rokov. Územie, na ktorom sa nachádza, však bolo ľuďom známe už skôr. Za najstarší doklad o pobyte človeka v terchovskom chotári možno považovať Bronzovú sekerku (nájdenú v lok. Terchová, svah kopca Úboč, nad kostolom obce), ktorú v roku 2010 náhodne objavil občan obce Terchová na svahu kopca Úboč. Sekerku je možné zaradiť do staršej fázy strednej doby bronzovej, (lužická kultúra, cca 1500 pred n. l.). Bronzová sekerka je bez tuľajky. Po oboch stranách má dva vystupujúce laloky pre upevnenie poriska. Po oboch stranách, 5,6 cm od ostria sa od stredu tiahne výrez na porisko smerom ku krajom sekerky.Ostrie je mierne rozšírené od tela sekerky. Rozmery sekerky sú: dĺžka 14,2 cm, šírka ostria 3,2 cm, šírka najširšej časti tela 3,4 cm, hrúbka 2,8 cm (L. Krišková : Bronzová sekerka z Terchovej, Vlastivedný zborník Považia XXV, 2011, s. 217).

elezn hrot kopije TerchovĎalším nálezom je železný hrot kopije, pochádzajúci z obdobia púchovskej kultúry (2.-1. storočie pred n. l., mladšia doba železná), v blízkosti bývalej Chaty pod Rozsutcom. Nakoľko sú bližšie nálezové okolnosti neznáme, nemôžeme uvedený predmet datovať presnejšie. I napriek tomu sa ale ponúka hypotéza, že v dobe protohistorickej mohli predmetné teritórium používať ľudia pri prechode z Oravy na Považie.Zakladajúca listina obce pochádza z 22. apríla 1580. Jej vznik súvisí s tzv. kolonizáciou na valašskom práve, ktorá v tomto období už strácala svoj etnický charakter a predstavovala skôr určitú formu hospodárskeho podnikania.

Postupom času začala obec rásť a pomerne rýchlo dochádza k diferenciácii miestneho obyvateľstva. Pôvodne valašská osada sa zmenila na pastierskoroľnícku obec. V druhej polovici 17. storočia je Terchová začlenená ako súčasť tepličského panstva. S jeho novými majiteľmi prichádzajú do obce i noví usadlíci. Podľa písomných dokladov ide o Valachov, ktorí sa ešte niekedy v 16. storočí usadili v tešínsko - kysuckých vrchoch. Z ich potomkov sa pravdepodobne v druhej polovici 17. storočia prisťahovali aj rodičia Juraja Jánošíka.

Mimoriadne ťažké dôsledky malo pre obec dlhé obdobie sucha z druhej polovice 19. storočia. Vyústilo do morovej epidémie, ktorej podľahla značná časť tunajšieho obyvateľstva. Ľudia začali húfne opúšťať nehostinný kraj a hľadať prijateľnejšie životné podmienky na Dolnej zemi. Počas oslobodzovacích bojov, na samom sklonku druhej svetovej vojny, bola polovica drevenej časti dediny vypálená. V dôsledku tejto skutočnosti sa museli desiatky terchovských rodín vysťahovať do iných oblastí Slovenska. V prvých povojnových rokoch dochádza v rámci dvojročného plánu obnovy k vybudovaniu novej Terchovej.

Pevné kresťanské základy

Až do roku 1731 nedisponovala Terchová vlastným kostolom, ani farnosťou. Táto skutočnosť nútila miestnych veriacich chodievať svätiť cirkevné sviatky a príjmať sviatosti oltárne do Varína. Terchová bola súčasťou varínskej farnosti a samotný Varín vzdialený 15 kilometrov. Každodenná práca na poli však neumožňovala ľuďom cestovať (skôr chodievať po vlastných) tak ďaleko. Z tohto dôvodu si pospolitý ľud budoval kríže, kaplnky a na týchto miestach vyjadroval svoje prosby, ďakovanie a modlitby Pánu Bohu. Pokračujúci rast obce si začal vyžadovať vlastný chrám so samostatnou farou. K jeho vybudovaniu dochádza v už spomenutom 1731 - om roku a zasvätili ho sv. Martinovi. V 30. rokoch nášho storočia už kapacitne nestačil a bolo treba premýšľať o výstavbe nového kostola. Starý kostol sv. Martina po vojne rýchlo pustol a prestal definitívne slúžiť pôvodnému účelu. Poznačil ho pomyselný zub času, pričom všetky finančné prostriedky sa museli investovať do finálnych prác v interiéry nového chrámu. V roku 1949 kostol sv. Martina s konečnou platnosťou uzatvorili.

Nový rímskokatoícky kostol bol 8.10. 1949 konsekrovaný nitrianskym arcibiskupom Dr. Eduardom Nécseyom. Chrám, vyprojektovaný renomovaným Ing. Milanom Harmincom zasvätili sv. Cyrilovi a Metodovi. A keďže je najväčším na území Slovenska, ktorý zasvätili solúnskym vierozvestom, patrónom Európy, organizujú Terchovčania od roku 1990 Cyrilometodské dni. Toto podujatie bolo prvým svojho druhu na Slovensku a našlo si stabilné miesto v kalendári našich významných cirkevných i kultúrnospoločenských akcií.

Rímskokatolícky kostol s cyrilometodským patrocíniom predstavuje architektonickú dominantu tejto malebnej doliny. Stal sa vyhľadávaným miestom, kam smerujú kroky návštevníkov okolitého kraja. Kto mal príležitosť bližšie spoznať, bude vedieť prečo...

Úcta k tradíciám

Popri Jánošíkovi výdatne pôsobil vo vzťahu k magickému chápaniu Terchovej i fenomém prekrásnej prírodnej polohy v malebnej scenérii pohoria Malá Fatra. A možno práve povesťami vychýrené horské doliny, rieky a končiare pomohli vyprofilovať terchovského človeka. Bytosť, v ktorej sa harmonicky spája drsnosť zložitých životných podmienok s romantickou krásou okolitých prírodných zákutí. Na jednej strane neľahká každodenná práca, na strane druhej citlivé videnie a cítenie sveta vôkol. Táto konštelácia umožňuje našincovi pretaviť spomenutú harmóniu do neopakovateľného terchovského ľudového umenia. Na dedičstvo svojich otcovizní sú miestni obyvatelia obzvlášť hrdí a citliví. Ich významnejším prejavom vzťahu k vlastnej minulosti je terchovskí folklór, charakteristický originálnou speváckou a tanečnou zložkou; o povestnej "nebeskej" muzike ani nehovoriac. Ťažko by sa veru hľadalo na svete analogické miesto, kde by na takom malom priestore pôsobilo toľko muzikantov a hudobných zoskupení. Dominantným prvkom terchovskej hudobnej kultúry je tradičná sláčiková muzika, hrajúca v obsadení: husle, kontra a basička. "Klasickú trojku" neskôr doplnili druhé husle. Najväčšiu zásluhu na šírení terchovskej "nebeskej" muziky mali, a majú známe muzikantské rody Kvočkovcov, Struhárňanských, Balátovcov, Rybárovcov, Meškovcov, Mihovcov, Bobáňovcov a Muchovcov. Pamätníci dokonca tvrdia, že každá terchovská osada mala svoju muziku s charakteristickým repertoárom a interpretačným štýlom.

Už od začiatku 60. rokov nášho storočia organizujú tunajší nadšenci populárne folklórne podujatie, pomenované - ako ináč - podľa Juraja Jánošíka. Jeho vývoj išiel až tak ďaleko, že od roku 1992 majú Jánošíkove dni podobu medznárodného foklórneho festivalu, ktorý je najväčším hudobným festivalom na Slovensku. Monumentálny amfiteáter Nad bôrami, ale aj iné miesta v Terchovej vítajú každý rok tisíce milovníkov ľudovej kultúry, ktorí majú v rámci Jánošíkových dní jedinečnú príležitosť skonfrontovať súčasné trendy slovenského a zahraničného folklórneho umenia. Medzinárodný folklŕny festival Jánošíkove dni v Terchovej sa organizuje pravidelne v prvý augustový víkend a ponúka pestrú škálu podujatí folklórneho, ale aj výtvarného, divadelného, humorného, folkového či knižného charakteru.

Cestovný ruch

Do začiatku 19. storočia sa v horských oblastiach Malej Fatry vyskytovali väčšinou pastiery, drevorubači, pytliaci, bylinkári. K Veľkému Rozsutcu smerovali kroky hľadačov pokladov. Prvá polovica 19. storočia predstavuje medzník. Do tejto oblasti začínajú prichádzať ľudia, pre ktorých sa objavovanie prírodných pokladov stalo neodmysliteľnou súčasťou ich životného prejavu. Očarujúce horské zákutia vrátňanských dolín nemohli obísť ani poprední slovenskí bádatelia. Na tomto mieste spomenieme aspoň svetoznámeho prírodovedca a geológa Dyonýza Štúra, či trenčianskeho župného lekára, neskôr kráľovského radcu MUDr. Karola Brančíka.

K prelomu v súvislosti s návštevnosťou tohto kraja dochádza výstavbou Košicko - bohumínskej (1871) a Považskej železničnej trate (1883). Po ich dokončení sa malofatranská oblasť stáva výhľadávaným cieľom návštevníkov aj zo vzdialenejších regiónov. Postupom času, predovšetkým od medzivojnového a povojnového obdobia, začali vyrastať v tomto prostredí početné turistické zariadenia.

Po roku 1989 došlo v súvislosti s privatizačným procesom k zásadným zmenám v oblasti cestovného ruchu. Chaty, hotely, lanovky, lyžiarske vleky prešli opätovne do súkromných rúk a našinec dúfa, že tento závažný fakt sa čoskoro premietne do kvalitatívne novej úrovne ponuky služieb a celej infraštruktúry cestovného ruchu v nádhernom prírodnom prostredí Malej Fatry.