Slovenčina
Czech
English
French
German
Hungarian
Italian
Polish
Russian
Spanish
Maľované krajinou IV. – dialóg tradície a súčasnosti
Cyklus výstav Maľované krajinou má svoje korene ešte pred tým, než sa v roku 2020 presunul do Terchovej.
Prvá výstava pod týmto názvom sa uskutočnila v roku 2008 na Bratislavskom hrade. Išlo o ambicióznu prezentáciu členov Umeleckej besedy slovenskej, ktorej starostom bol vtedy Zdeno Horecký.
Táto bratislavská výstava sa stala východiskovým bodom pre neskoršie pokračovania v Terchovej. O viac než 16 rokov neskôr po výstave v Bratislave a jej repríze v Berlíne (2009) sa projekt presunul do Terchovskej galérie umenia, kde nadobudol nový rozmer.
Maľované krajinou II (2020)
V Terchovskej galérii umenia sa nadviazalo na bratislavský projekt a predstavila sa v nej štyridsiatka autorov z rôznych kútov Slovenska. Výstava vznikla z iniciatívy Zuzany Boškovej Bobovskej, ktorá je do dnešných dní jej hlavnou organizátorkou, pričom ukázala, že krajina môže byť nielen dokumentom, ale aj
metaforou a programovým výstavným experimentom.
Maľované krajinou III (2023/24)
Nieslo sa v znamení spomienky na akademického maliara Zdena Horeckého, iniciátora založenia Terchovskej galérie umenia. Výstava zdôraznila krajinu ako kultúrne dedičstvo a priestor pamäti. Spoločným menovateľom všetkých ročníkov je presvedčenie, že krajinomaľba je stále živým žánrom schopným reflektovať nielen krásu prírody, ale i otázky našej doby: vzťah človeka k prostrediu, hodnotu tradície a potrebu hľadať rovnováhu medzi vonkajším a vnútorným svetom.
Maľované krajinou IV (2025/26)
Výstava je pozvaním k zamysleniu sa nad tým, čo pre nás znamená krajina, ako ju vnímame a akú stopu v nej zanechávame. Stáva sa zrkadlom našej kultúrnej pamäti a umeleckej odvahy, metaforou ľudskej existencie.
Na vernisáži, 29. novembra 2025, Miestne kultúrne stredisko Terchová pripravilo bohatý kultúrny
program, v ktorom vystúpili nielen organizátori a aktéri výstavy z Umeleckej besedy slovenskej, ale aj terchovská Ťažká muzika, klaviristka Zuzana Patrnčiaková a speváčka Anna Dávidíková. Ukázali, že Terchová nie je len miesto na mape, je priestorom, ktorý nás formuje, inšpiruje a učí všímať si krásu tam, kde by ju iní možno nehľadali. A práve v tom spočíva jej najväčšie čaro. Podtitul výstavy Na poctu Zdena Horeckého pripomína zároveň jeho nedožité 95. narodeniny (27. 11. 1930).
Celkovo vystavuje 30 autorov z rôznych kútov Slovenska a 5 zahraničných umelcov z Česka, Poľska, Holandska a Francúzska, ktorí sú členmi Umeleckej besedy slovenskej. Pre charakteristiku celej výstavy vyberám niekoľkých autorov, ktorých diela reprezentujú rôznorodé tvorivé prístupy a zaraďujú expozíciu do typu salónu krajinárskej tvorby:
Zdeno Horecký bol zakladajúcim členom Skupiny Mikuláša Galandu, pôsobil aj ako pedagóg, spoluzakladateľ Ľudovej školy umenia v Žiline a starosta Umeleckej besedy slovenskej. Tvorcove obrazy sú tichým, ale silným svedectvom o krajine, ktorú miloval a ktorej venoval celý život. Na výstave predstavujeme kresby z rokov 1957 – 1959 zapožičané jeho dcérou Ivetou Homolovou, ktorá tiež vystavuje svoje diela s názvom Spomienky.
Jaroslav Uhel (Liptovský Mikuláš) vo svojich dielach Dnešné dni krajiny a Dva kroky v krajine neukazuje krajinu iba ako obraz, ale i ako proces. Kompozícia obrazu je zároveň mapou pamäti, archívom dotykov a ticha. Krajina v ňom nie je len reprezentovaná, ale je performatívne prítomná. Možno je aj kritickou reflexiou: Čo sa s krajinou deje dnes? Aké sú jej bolesti? Aké sú jej vrstvy? „Dnešné dni krajiny“ naznačujú, že krajina má svoju aktuálnosť – je časová, nielen priestorová. Predstavuje príklad výtvarného myslenia, ktoré prepája intimitu krajiny, filozofickú reflexiu a vizuálnu abstrakciu.
Květoslava Fulierová (Olomouc), maliarka, grafička, ilustrátorka a výtvarná pedagogička, nevytvára krajinu ako realistický záznam; skôr ju interpretuje ako vnútornú krajinu – priestor svetla, pohybu a ticha. Pracuje s redukovanou farebnosťou, kresbovou skratkou a jemnými štruktúrami, ktoré evokujú horizonty, prúdenie vetra či vrstvenie krajinných plánov. Autorkine krajiny pôsobia kontemplatívne, akoby pozývali diváka vstúpiť do priestoru medzi realitou a spomienkou. Takto poňatá krajina sa stáva metaforou, nie opisom konkrétneho miesta, ale obrazom prežívania, ktoré je univerzálne a nadčasové.
Jozef Vydrnák (Trenčín) vytvoril obraz Kopanice na vlastnoručne tkanom ľanovom plátne a je rozpoznateľný vďaka kresbovej linke a symbolike. Každé tvorcove dielo je archetypom slovenskej krajiny a zároveň jej príbehom. Je harmonizované s dôrazom na pokoj, rovnováhu a jemný humor; je viacvrstvové – spája kresbu, farbu, symbol, duchovno aj každodennosť; je vizuálne bohaté, ale zároveň prístupné.
Francis Teynier (Saint) je francúzsky vizuálny umelec používajúci médium fotografie a grafických technológií. Autorove imaginárne krajiny s názvom Phenographie sú originálnym vizuálno-umeleckým pojmom (phenografia – obraz ako jav), nie je to len technika, ale spôsob myslenia pomocou fotografie. V tomto zmysle je phenografia zaznamenávaním javov, ktoré sa neobmedzujú na vizuálnu realitu, ale zahŕňajú i mentálne, emocionálne a filozofické vrstvy vnímania. Ide o pozvanie k pomalému vnímaniu, k skúmaniu vrstiev, ktoré sa nedajú zachytiť jediným pohľadom.
Zlatica Jurisová Plešková (Považské Podhradie) pripravila na výstavu dve digitálne grafiky s názvom Požiar – sú spomienkou na pobyt v Terchovej v roku 2015 a jej zážitkom bol červený obzor pri západe slnka, ktorý transponovala do celého cyklu vizuálnych abstraktných kompozícií.
Ďalších autorov nespomeniem, ale srdečne vás pozývam do Terchovskej galérie umenia; tam si vytvorte svoj vlastný pocit a obraz o krajine, v ktorej žijeme. Maľované krajinou sa stalo živým príbehom slovenskej krajinomaľby. Je to príbeh o tradícii, ktorá sa neuzatvára, ale otvára novým interpretáciám. Je príbehom o krajine, ktorá nie je len obrazom, ale hlavne reflexom ľudskej emočnej inteligencie a existenciálnej skúsenosti. Maľovať krajinu znamená prekračovať hranicu medzi vonkajším a vnútorným svetom. Každý obraz je dialógom medzi tým, čo vidíme, a tým, čo cítime. V tomto zmysle je cyklus Maľované krajinou aj filozofickým gestom. Ukazuje, že človek nikdy nie je od krajiny oddelený, že sme jej súčasťou, rovnako ako ona je súčasťou nás. V obrazoch sa preto neodráža len príroda, ale aj naša túžba po zakorenení, po identite a po zmysle života.
V čase, keď sa krajina mení pod tlakom urbanizácie, klimatických zmien a globalizácie, nadobúda tento výstavný cyklus nový rozmer. Nie je to len umelecká reflexia, ale aj etická výzva. Ako sa k svojmu prostrediu správame? Akú stopu v ňom zanechávame? Čo z nej odovzdáme ďalej?
Rudolf Rabatin
(Poprad, 4. 12. 2025)
Fotografie: František Mucha
K tomuto článku zatiaľ nie sú publikované žiadne komentáre
Komentujte
- Pridávate komentár ako hosť. Registrovať alebo prihlásiť sa do Vášho účtu.
