Miloš Bobáň: Náš folklór nám raz budú závidieť všetky krajiny sveta

Článok bol uverejnený v časopise Úspešní menežéri.

MILOŠ BOBÁŇ je profesionálnym folklórnym hudobníkom, zakladateľom folklórneho súboru Terchovec a vedúcim detských folklórnych súborov Zázrivček a Terchovček. S manželkou Martinou sa slovenskej ľudovej hudbe venujú už vyše tridsať rokov, vo svojich folklórnych súboroch združujú vyše 90 detí a pravidelne sa zúčastňujú folklórnych slávností vo Východnej, Detve, Myjave, Zuberci, Kojšove a Bratislave, ale aj v Poľsku, Belgicku, Luxembursku, Českej Republike a iných európskych krajinách. V roku 2007 vydali súbory Terchovček a Zázrivček vlastné CD s názvom Deti spod Rozsutca. Sú držiteľmi titulu Laureát celoštátnej súťaže detských ľudových hudieb za roky 2002, 2004, 2008 a 2010. V roku 2012 a 2014 sa umiestnili v Zlatom pásme v kategóriách Sólový spev a Sólista-Inštrumentalista. Miloš Bobáň hrá na heligónke a v roku 2007získal titul Laureát celoštátnej súťaže v kategórii Sólista - Inštrumentalista Cassovia Festu v Košiciach.

S pánom Bobáňom sme hovorili o jeho láske k folklóru a slovenskej ľudovej kultúre, o výchove detských folkloristov a cieľoch do budúcnosti. Rozprávala sa s ním Gabriela Redayová.

Aké boli vaše folklórne začiatky?
Pochádzam z Terchovej a dá sa povedať, že folkloristom som už od svojich siedmich rokov. Viedol ma k tomu najmä môj otec, ktorý vždy sníval o tom, že bude hrávať, ale ako desaťročný prišiel o ruku a tak sa jeho sen rozplynul. Neskôr, keď sa oženil a mal deti, sa jeho sen presunul na mňa a môjho staršieho brata Štefana. Začali sme hrávať, ale všetko to boli také prvotiny – vlastne sme poriadne nevedeli, ako začať hrať. Otec mal na to vlastnú metódu – niekedy, keď prišiel večer z piva, povedal: „Z tohto gombíka začínajú chlapi hrať a hľadajte“. (Smiech.) A my sme to potom skúšali. Venujem sa hlavne hre na heligónke, to bol môj prvý a primárny nástroj. Potom, ako tínedžer, som prešiel na sláčikové nástroje a troška som „zabŕdol“ aj do tanca. Počas základnej školy sme boli s bratom približne rok súčasťou detského folklórneho súboru Malý Rozsutec a potom nás oslovil otcov kamarát, ktorý tancoval v súbore Stavbár, či by sme nechceli skúsiť vrcholovejší folklór. Dva roky v DsFS Stavbárik sa stali mojimi prvými folklórnymi skúsenosťami na vyššej úrovni a získal som počas nich znalosti a informácie, ktoré využívam dodnes.

Už ako deti sme sa zúčastňovali prvých inštrumentálnych súťaží a spolu s bratom sme ako duo vyhrali jednu okresnú súťaž a neskôr sme boli rozdelení na dvoch sólistov. Na celoštátnej súťaži, ktorú sa mi podarilo vyhrať, som bol reprezentantom súboru Malý Rozsutec z Terchovej a tam si ma všimol pán Stračina. Bol vtedy v porote súťaže a oslovil ma, či by som nemal záujem urobiť jednu časť platne Od píšťalky k husličkám, ktorú tvorili nahrávky folklórne talentovaných detí 80-tych rokov. Z tohto obdobia mi ostali celoživotné priateľstvá a dodnes sa s týmito ľuďmi navštevujem a stretávam. Bolo to tiež obdobie, kedy sa mi ako jedenásťročnému odštartoval môj poloprofesionálny život folkloristu. Ak to však porovnám s deťmi, ktoré hrajú teraz, bol som vtedy ich slabší odvar a to najmä kvôli tomu, že v tej dobe nefungovali učitelia a nie každý hudobník sa chcel o svoje vedomosti podeliť.

Počas základnej školy sme boli s bratom v kapele, v ktorej bola kvôli odchádzaniu starších žiakov veľká fluktuácia. Nakoniec som v kapele ostal ja a ďalší traja chlapci a v tejto zostave sme sa zúčastnili celoštátnej súťaže a vyhrali sme druhé miesto. V tom čase hrávali naši predchodcovia zo základnej školy v učilištnom súbore Mladý Strojár v Považskej Bystrici a keď nastupovali na vojenský výcvik, odporučili nás troch ako svojich nástupcov a tam sme hrávali vlastne až do nášho vojenského výcviku. Samozrejme, keď na vojne zistili, že viem hrať, robil som dvorného muzikanta, ale aspoň som mohol ráno dlhšie vyspávať. (Smiech.) Vďaka známemu z vojny ma prijali do súboru Magura ako korepetitora, kde som chodil popri službe asi rok. Neskôr som vyhral celoarmádnu súťaž ASUT, robil som na útvare správcu klubu, prednášal som vojakom o folklóre a staral sa všeobecne o kultúru. Dá sa povedať, že folklór mi zariadil základnú školu, strednú školu a tiež vojenský výcvik.

Po návrate z vojny som si opäť založil kapelu s bratom, ktorú s nami tvoril náš mladší brat Michal a jeden kamarát. Hrali sme na svadbách a podobne, keďže peniaze boli vždy potrebné. To ma na približne štyri až päť rokov stiahlo z vrcholového folklóru a rôznych festivalov, veľa ľudí si dokonca myslelo, že som s hraním skončil. Neskôr šla mladšia časť z nás na vojnu a tak sme sa doplnili s chlapcami z FS Rozsutec.

Ako ste sa dostali k detskému folklóru?

V kapele s bratom a chlapcami z Rozsutca som hrával ešte asi dva roky a potom som sa oženil, čo znamenalo pre môj život veľký zlom, pretože približne po roku som dostal ponuku, či by som nechcel viesť detský folklórny súbor Zázrivček v Zázrivej, v ktorom chýbal vedúci. Nemal som vôbec predstavu, ako to funguje, ako by to malo vyzerať a čo by som mal presne robiť, ale dávnejšie som rozmýšľal nad tým, že by som niečo podobné robil. K deťom som si vždy vedel nájsť cestu a práca s nimi ma lákala. Tak som sa na to dal a nasledovali asi dva mesiace rozmýšľania po večeroch – ako napísať pieseň, ako to tým deťom ukázať a podobne. Noty nepoznám a to bol malý problém. Keď sme im hrali, tak to sčasti niektoré deti chápali, ale keď prišli domov, nejaká informácia im vypadla a už sa k tomu v pamäti nevedeli vrátiť. Tak som potom vymyslel číslicový zápis, ktorému však chýbala basová linka. To dokázalo zahrať asi 50% detí a keď som k tomu neskôr pridružil aj basovú linku, všetko sa rozbehlo a skoro všetky deti začali bez väčších problémov hrať. Tak vznikol dvanásťčlenný detský súbor heligonkárov zložený z detí od piatich do deviatich rokov, čo bolo na tú dobu ojedinelé. Začali prvé vystúpenia a tým, že to bolo také populárne – objavovali sme sa aj v novinách a podobne – začal aj prílev detí do súboru. Keďže v Zázrivej neboli žiadne centrá voľného času, pre deti bol FS Zázrivček niečo, kde mohli ísť všetci. Buď sa im tam darilo a bavilo ich to, alebo odišli. Manželka sa v súbore venovala tancu, ja heligónke a brat husliam. Podobný zápis, ktorý som vytvoril pre heligónku, som neskôr vymyslel aj pre husle a prebral som aj zložku ľudovej hudby. Postupom času sme vystupovali stále viac a viac a stali sa tak populárnejšími. Osobne som podporoval najmä talentované deti zo sociálne slabších rodín a často sa stávalo, že keď mali deti narodeniny, čakali s tortou ešte tri dni, aby som mohol prísť na oslavu aj ja. S mnohými deťmi som tak mal nielen učiteľský vzťah, ale tiež som bol na ne emočne naviazaný. Často som dokonca robil medzi rodičmi a deťmi sprostredkovateľa, kedy som okľukou hovoril deťom veci, o ktoré ma požiadali ich rodičia, pretože si mysleli, že ma v istých chvíľach rešpektujú viac ako ich. Nahrali sme tiež CD s názvom Deti spod Rozsutca, v ktorom sme spojili deti zo Zázrivej a Terchovej a urobili prierez desaťročnej roboty – bol to záznam doby, kedy jedna generácia odchádzala a ďalšia prichádzala.

Živil vás v tej dobe iba folklór alebo ste mali aj iné zamestnanie?

Popri folklóre som sa venoval tiež stavbárčine a strojárstvu, ktorému som bol vlastne vyučený. Robili sme natieračské práce, výškové práce, zatepľovacie práce, sadrokartónové veci, stavbársku činnosť a tiež výkopové práce. Odkedy som sa oženil, pracoval som u svokra, ktorý je veľký stavbár. Potom však prišla ponuka zo Starej Bystrice, priamo od starostu, aby som učil deti aj u nich v dedine. Takže to boli už dve dediny, ktoré sme v tomto smere rozbehli. Na stavbárčinu v Žiline mi tým pádom už nezostal žiadny čas a folklóru som sa začal venovať na 100%.

Tým, že ma nikto nikdy neučil ako učiť a že som sám vymyslel jednoduchý spôsob zápisu, ktorý umožnil mnohým deťom naučiť sa hrať, si myslím, že som sa vyvíjal omnoho viac, než by som sa kedy vyvinul v stavbárskej sfére.
    
Koľko detí, respektíve muzikantov, ste už vychovali?

Teraz to už ani nepočítame, ale pred siedmimi rokmi ich bolo približne dvetisíc. Vtedy však nebol trend, žeby sa počet nejako prudko stupňoval. Do súboru prišla jedna generácia a tak sme priberali veľmi málo detí. Ak sme mali dvadsať harmonikárov, viac detí sa už učiť nedalo. Ročne sa priberali tak dve-tri, maximálne štyri deti. Teraz je to často tak, že do kurzu prídu deti na rok – dva, okúsia vrcholový folklór a keď prídu na to, že im to zaberie štyri víkendy zo šiestich, nie všetky sú ochotné niečo také absolvovať. Chcú byť s rodinou, mať voľno, rôzne aktivity a je to aj „makačka“, najmä, keď cestujeme dvesto kilometrov autom kvôli vystúpeniu a potom zase späť.

Deti sú deti – chcú ísť na festivaloch na kolotoče, ale často majú namiesto nich jednu skúšku za druhou a večer sú už unavené a chcú ísť spať alebo domov. Z prvotín sú rodičia nadšení, často deti sami vozia, fotia a postupom času a s pribúdaním vystúpení už nie je každý ochotný v tom pokračovať. Rodičia povedia, že sú hlavne radi, že sa ich dieťa naučilo hrať a že to stačí. Takto je to asi s päťdesiatimi percentami detí. Druhá polovica postupom času buď zostane pri folklóre, niektoré deti trošku poľavia, iné v puberte na chvíľu odídu a potom sa zase vrátia. To je vec, ktorá je individuálna podľa toho, čo ktoré dieťa chce, pretože deti nemôžete do takýchto vecí nútiť – je lepšie, ak si dá samo chvíľu pauzu a vráti sa, akoby bolo do toho tlačené slovami musíš, musíš, musíš. To vedie jedine k tomu, že si dieťa vytvorí voči tomu, do čoho je nútené, negatívne bariéry.

Čo považujete za svoj najväčší úspech?

Moja dcéra Maťka má s dvomi dievčatami a jedným chlapcom veľmi dobrú kapelu a myslím si, že na Slovensku patrí v tomto smere medzi tri najlepšie hudobné zoskupenia. Hoci sú Terchovčania, hrajú folklór celého Slovenska a tým pádom sú veľmi populárni. Regióny, ktorých piesne hrávame – Orava, Horehronie a Východ, sú mne osobne veľmi blízke a som hrdý na to, že sa mi podarilo dostať ich k deťom. Je veľmi milé, keď prídeme niekde na festival a môžeme sa pripojiť v hraní k súborom z iných kútov Slovenska. Ľudia, ktorí nás vidia, sa neustále čudujú a opakujú, že to nie je možné, mať v takom ranom veku takýto repertoár. Spievajú v nárečiach, dialektoch a ešte aj technicky sú veľmi zdatní. Toto považujem za svoj vrchol doterajšieho učenia a životného potešenia.

Je mnoho muzikantov, ktorí majú deti a tie buď naskočili na vlak v ich stopách, alebo to nevydržali. Poznám muzikantov, u ktorých sa automaticky predpokladalo, že budú ešte lepšími muzikantmi ako ich rodičia a bohužiaľ, nedarilo sa im. Potom boli sami zo seba sklamaní a z muzikantského vlaku vystúpili. Mne sa splnil sen, že ako muzikant mám doma potomka muzikanta. Dcéra sa k folklóru dostala úplne prirodzene – v podstate s ním vyrastala – už ako bábätko v perinke bola na skúškach. Už od troch rokov chcela robiť presne to, čo videla, že robíme my. Bola prítomná niekedy na troch skúškach počas dňa, ako trojročná začala tancovať a keď mala štyri, tancovala už svoju prvú choreografiu na vystúpení.

Keď mala štyri a pol roka, začala hrať na harmonike a o trištvrte roka na to prišla na Slovensko talentová šou. Prišla nám ponuka, či nemáme nejaký talent, ktorý by sme chceli predviesť, my sme sa na to necítili, tak sme skúsili prihlásiť malú Maťku. Šli sme do toho, lebo sme si mysleli, že je to nejaká folklórna hitparáda, keď sme však prišli na kasting do Košíc, ostali sme veľmi prekvapení. (Smiech.) Nakoniec sa Maťka dostala až do finále a skončila na druhom mieste, čo sme vôbec nečakali, pretože všetci jej spolusúťažiaci boli profesionálmi vo svojich talentoch. Ona bola medzi nimi také malé, pohotové, ukecané dievčatko a to sa divákom zjavne páčilo.
    
Čo pre vás folklór znamená?

Folklórom sme pre svet výnimoční – my ako Slovensko sme maličká krajina s veľmi pestrým folklórom. Dlhodobo tvrdím, že Slovensko je krajina, ktorá je na špičke folklóru sveta. Taký rôznorodý folklór, kroje, zvyky a tradície na takom malom území možno ani nikde inde na svete nenájdete. To je to, čo ma dlhé roky drží na svete, máme mnoho priateľov v rôznych regiónoch Slovenska, z ktorých zbierame kroje a všelijaké artefakty. V súbore máme 99% pôvodných krojov v pôvodných výšivkách a materiáloch. Folklór je našou dennodennou súčasťou a všetko mu prispôsobujeme.

Maťka je s folklórom tak úzko spätá, že som presvedčený o tom, že z neho určite nevyrastie.

Čo by ste chceli odkázať našim čitateľom?

Chcem odkázať len to, aby sa ľudia nikdy nehanbili za to, čo sú. Keď je niekto folklorista, mal by žiť ako folklorista, nie je to žiadna hanba. Ľudia sú všelijakí – motorkári, karavanisti a neviem čo ešte. Život folkloristu je niečo, čo mi je z týchto menovaných najmilšie – motorkárov radia všetci do kategórie „darcovia orgánov“, karavanisti sú uzavretá komunita, ktorá žije pre cestovanie, ale folkloristi sú komunita, ktorá žije pre seba a pre všetkých. Robia radosť všetkým ľuďom, ktorí si chcú nechať spraviť radosť. Bol by som rád, keby folklór prežil čo najdlhšie, pretože je to vec, ktorá nerobí nikomu zle a každého teší. Je to vec, ktorú nám možno raz budú závidieť všetky krajiny sveta.  

Komentáre (0)

K tomuto článku zatiaľ nie sú publikované žiadne komentáre

Komentujte

1. Pridávate komentár ako hosť. Registrovať alebo prihlásiť sa do Vášho účtu.

Meno (Vyžadované)

E-mail (Vyžadované)

Pozadie

0 Použitých znakov

Prílohy (0 / 3)

Share Your Location

Prihlásiť ma k sledovaniu odpovedí na tento článok

Zrušiť Poslať komentár